qr kod na stranku

Palenik olidarita medzi bohatymi a chudobnymi (pdf)

/home/vseobecne/www/weby/empask/download-files/sk/Palenik-olidarita_medzi_bohatymi_a_chudobnymi

                    Solidarita medzi bohatými a chudobnými:  Vybrané ekonomicko-historické otázky                              ISBN 978-80-971554-1-4    Bratislava, 2013      Autor: RNDr. Viliam  PÁLENÍK, PhD., h. doc.               Ekonomický ústav SAV, Šancová 56, 811 05  Bratislava 1               e-mail: viliam.palenik@savba.sk                      Tento  príspevok  bol  spracovaný  v  rámci  projektov  APVV-0371-11  Inkluzívny rast v stratégii Európa 2020 – naivita alebo genialita? a VEGA- 2/0172/12  Analýza  teoretických  aspektov  inkluzívneho  rastu  v  kontexte  Sayovej  teorémy  v  podmienkach  Slovenskej  ekonomiky.  Príspevok  bol  prednesený  v Smoleniciach  dňa  4.  –  5.  septembra  2013  na  konferencii   k 60. výročiu založenia Ekonomického ústavu SAV pod názvom „Krízová  a pokrízová adaptácia – nové výzvy pre ekonomickú vedu“.            1. vydanie        © Združenie pre ekonomické modelovanie, prognózy a analýzy – EMPA   Bratislava, december 2013    ISBN 978-80-971554-1-4  OBSAH      Úvod ...................................................................................................................  4  1.  Pojem solidarita ............................................................................................  4  2.  Pojem solidarity v sociológii ........................................................................  4  3.  Ekonomické aspekty solidarity .....................................................................  5  3.1.  Spotreba v solidarizme ..........................................................................  6   3.2.  Solidarizmus a úspory ...........................................................................  6  3.3.  Solidaristický systém a podniky ...........................................................  8  3.4.  Solidaristický systém a trh ....................................................................  8  3.5.  Solidarizmus a pracovný dôchodok .....................................................  9  3.6.  Solidarizmus a renta .............................................................................  9  4.  Optimalizácia solidarity ................................................................................  9  4.1.  Solidarita v medzivojnovom období  ..................................................  10  4.2.  Príklady zlej praxe ...............................................................................  11  Záver ................................................................................................................  11  Príloha 1 ............................................................................................................ 12  Literatúra ........................................................................................................... 16                               

  Úvod      Počas krízy alebo vojny sa prehlbujú rozdiely medzi chudobnými a bohatými  a pred hospodárskymi politikami sa vynára úloha zmierňovať toto napätie. Ve- rejné rozpočty sú vtedy napäté a potreba väčšej solidarity to spravidla ešte zhor- šuje.  Súčasná  kríza  sa  často  porovnáva  s medzivojnovou  veľkou  hospodárskou  krízou, avšak prebieha v iných ekonomických a geopolitických súvislostiach.    Tento príspevok má za cieľ dnešnými očami diskutovať vybraté pohľady na  solidaritu  z medzivojnového  a tesne  povojnového  obdobia,  teda  obdobia,  ktoré  predchádzalo vzniku Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied.    Pokúsime  sa  aspoň  útržkovite  zodpovedať  na  otázku,  či  existuje  optimálna  miera solidarity a či nerobíme chyby pri smerovaní k nej.    1.  Pojem solidarita      Definujme si solidaritu ako dobrovoľnú spoločenskú súdržnosť, ochotu ku vzá- jomnej pomoci a podpore v rámci nejakej skupiny. Človek je solidárny s nejakou  skupinou, ak ju podporuje a jej úspechy a neúspechy pociťuje ako vlastné.    Pôvod slova pochádza z latinského slova solidus, čo znamená pevný, celistvý.  Stredoveký právny pojem  in solidum sa používal,  keď nejaká skupina ľudí vy- stupovala pred súdom spoločne, tzn. prijímala záväzky „ako jeden muž“. Fran- cúzske slovo solidaire označuje od 15. storočia stav, kedy ľudia konajú v zhode  a navzájom ručia za svoje záväzky. Stalo sa heslom robotníckych hnutí a neskôr  sociálnej demokracie – „solidarizovať sa“ s niekým.    2.  Pojem solidarity v sociológii      Solidarita  sa  v sociológii  spravidla  chápe  ako  súdržnosť  sebe  rovných  –  v protiklade k moci jedného nad druhými.     Koncom 19. storočia  sociológ  Émile Durkheim (podľa Petrusek, 1996) roz- lišoval spoločnosť:  1)  s nízkou mierou deľby práce – „mechanická solidarita“ skupiny či kmeňu  ako daného celku,   2)  s  pokročilou  deľbou  práce  –  rôzne  dobrovoľné  spojenectvá  vytvárajúce  tak „organickú solidaritu“.    Uvádzal aj tienisté stránky skupinovej solidarity:   1)  odmietavé postoje až nepriateľstvo celej skupiny voči okolitej spoločnosti,  2)  tlak na konformné jednanie dovnútra skupiny. 

    Skupinová solidarita sa môže vyskytovať na rôznej úrovni a to medzi osoba- mi, domácnosťami, komúnami, regiónmi, štátmi. Aj prejavy solidarity môžu byť  rôznorodé: verbálne, štrajky, demonštrácie, finančné a pod.    3.  Ekonomické aspekty solidarity      Ekonomické  aspekty  inak  sociologického  pojmu  solidarita  sa  výraznejšie  prejavili v povojnovom období ako reakcia na medzivojnovú krízu, ktorá vyústi- la  do  nástupu  fašizmu.  Vtedajší  pohľad  bol  v slovenských  podmienkach  pre- hľadne  zosumarizovaný  Karvašom  (1999).  Hospodársky  systém  z hľadiska  vzťahu  štátu  k nemu  ako  aj  vzťahu  k jednotlivcovi,  rozdelil  na  dva  základné  typy:  1)  Podľa  individualistických  ekonomických  teórií  má  štát  ponechať  úplnú  voľnosť  jednotlivcom  ako  nositeľom  subjektívnych  hospodárskych  rozhodnutí,  ktorí  rozvinú  svoje  sily  a schopnosti  v prospech  vlastnej  hospodárskej  sféry.  Pritom  sa  ich  činnosť  harmonicky  koordinuje  v  dôsledku  existencie  určitých  v hospodárstve  všeobecne  platných  zásad  poriadku.  Typickým  predstaviteľom  individualistických  ekonomických  teórií  je  liberalizmus  s jeho  rôznymi  pod- druhmi.  Základnými  znakmi  individualistického  ekonomického  systému  ako  súčasti politického systému je uznávanie súkromného vlastníctva, sloboda zmlúv  a voľná súťaž. Pritom sa automaticky nevylučujú s vysokým uplatnením sociál- neho solidarizmu.  2)  Základom  solidaristických  ekonomických  teórií  je  tvrdenie,  že  objektívny  hospodársky  cieľ  sa  dosiahne  len  vtedy,  keď  sa  hospodárska  sféra  jednotlivcov  usmerňuje v záujme celku, ústredného objektívneho cieľa. Jeho obsah a prostriedky  na jeho dosiahnutie je v solidaristických ekonomických systémoch rôzny. Kraj- ným prípadom je komunizmus, resp. plánovité hospodárstvo reálneho socializmu  sovietskeho typu, ktoré neuznáva súkromne vlastníctvo, slobodu zmlúv ani voľ- nú súťaž.  3)  Špecifickým  prípadom  je  krízové  hospodárstvo,  ktoré  sa  uplatňuje  v prípade vojny a pod.    Individualistický aj solidaristický ekonomický systém má v reálnych politic- kých systémoch rôzne verzie a mutácie. Rozlišujú sa hlavne v rozdielnom uplat- ňovaní  spomínaného  práva  na  súkromné  vlastníctvo,  slobodu  zmlúv  a voľnú  súťaž.  Potreba  posilnenia  sociálneho  solidarizmu  nie  je  v  priamom  rozpore 

  s týmito troma právami.1 Preto pri takomto stupni skúmania nie je odôvodnené  nezriedkavé tvrdenie, že v aktuálnej situácii je potrebná zmena politického sys- tému. V ďalších častiach diskutujeme solidarizmus vo vybraných častiach eko- nomického systému.    3.1.  Spotreba v solidarizme      Solidarizmus v spotrebe sa prejavuje hlavne v rozdelení a prerozdelení dô- chodkov:  1)  Pri individualistickom hospodárskom systéme štát zasahuje do rozdelenia  dôchodkov, ale samotnú spotrebu dôchodkov necháva nedotknutú.  2)  Pri solidaristickom systéme štát vrchnostenskou mocou určuje aj spotrebu  domácností, koľko môže, resp. koľko má domácnosť spotrebovať.    Hlavným prostriedkom solidarizmu v spotrebe je prerozdeľovanie dôchodkov  prostredníctvom daňového (vrátane odvodového) a sociálneho systému, ktorý sa  môže  a aj  uplatňuje  v rôznych  hospodárskych  systémoch.  Rozdiely  sú  vo  for- mách a hlavne intenzite prerozdeľovacích procesov. Otázkou ostáva:  1)  Aký stupeň solidárneho prerozdeľovania dôchodkov v individualistickom  systéme  už  ekonomicky  demotivuje  ekonomické  subjekty  natoľko,  že  prestáva  fungovať systém všeobecných zásad poriadku?  2)  Keď zo solidárneho systému prerozdeľovania v solidárnom ekonomickom  systéme v nadmernej miere profituje veľká časť spoločnosti nevychýli to ústred- ný objektívny cieľ?    Príkladom solidárneho prerozdeľovania dôchodkov môže byť napríklad prog- resívne zdanenie využívané na financovanie minimálnych dôchodkov alebo zvy- šovanie priemernej životnej úrovne nivelizáciou dôchodkov.2    3.2.  Solidarizmus a úspory      Úspory  v podniku  vznikajú  tak,  že  časť  čistého  výnosu  sa  nepoužije  v prospech  výrobných  faktorov,    ale si   ju  podnik  ponechá  na  krytie  predvída- ných alebo nepredvídaných nákladov vrátane investícií – samofinancovanie.                                                      1  V zmysle  povojnového  členenia  v  súčasnosti  Slovensko  uplatňuje  individualistický  hospo- dársky systém so sociálnym solidarizmom.     2 Príkladom nadmerného prerozdeľovania dôchodkov môže byť aktuálny príklad zo Slovenska:  sociálna  dávka  viacdetnej  rodiny  o ktorú  príde,  keď  jeden  člen  rodiny  začne  pracovať  za  mzdu  blízku minimálnej. 

  1)  V individualistickom  systéme  samofinancovanie  nie je  hlavným  zdrojom  financovania investícií, ale finančný trh, kde úrok plní regulačnú funkciu (v čase  krízy to plne nefunguje).  2)  V solidaristickom  systéme  je  samofinancovanie  hlavným  zdrojom  finan- covania  investícií  podnikov,  čo  vedie  k  väčšej  odolnosti  voči  kríze  a zároveň  nízkej efektívnosti investícií v dôsledku absencie regulačnej úlohy úroku.    Časť  dôchodkov  domácností,  ktoré  sa  nespotrebujú  v prítomnosti,  ale  sa  usporia,  sa  akumulujú  a rôznymi  cestami  sa  dávajú  k dispozícii  podnikom  ako  kapitál  –  takéto  úspory  domácností  môžu  mať  charakter  dobrovoľných  alebo  nútených úspor.    Dobrovoľná  tvorba  úspor  sa  vyznačuje  dobrovoľným  rozhodnutím  domác- ností, ovplyvňovaným hlavne dostatkom dôchodku a úrokom. Solidárne preroz- delenie s nimi súvisí nepriamo, a to cez politiky rozdeľovania dôchodkov a úro- kovú politiku.    Pre  solidárne  prerozdeľovanie  sú  dôležité  nútené  úspory.  Dochádza  k nim  v dôsledku zásahu štátu, z donútenia. Nútené úspory sú typické pre vojnové ob- dobia, ale uplatňujú sa aj v čase mieru, a to zväčša nepriamym spôsobom. Inšti- tucionálne  nútené  úspory  majú  trvalý  charakter  a sú  súčasťou  ekonomického  systému. Dane a poplatky sú svojou podstatou solidaristickými nútenými úspo- rami, lebo sa nimi znižuje aktuálna spotreba domácností, ale domácnosť ich ani  v budúcnosti nebude môcť použiť na svoju individuálnu spotrebu. Využitie tých- to úspor má solidaristický charakter napríklad, keď sa daňami znižuje časť dô- chodkov domácností použitých na spotrebu  a výnosy týchto daní sa použijú na  investičnú výstavbu dopravnej infraštruktúry.    Sociálne odvody majú charakter nútených úspor, lebo k nim štát domácnosti  donucuje z dôvodu sociálnej politiky.3 V budúcnosti však bude domácnosť indi- viduálne  užívať  ich  výnosy.  Sociálny  systém  má  aj  veľký  podiel  solidarizmu,  a to  v tom,  že  domácnosť  nútene  poskytne  časť  svojho  poistenia  iným  domác- nostiam, ktoré z rôznych príčin nemajú svoje sociálne poistenie a tak s nimi soli- darizuje. Rozsah a stupeň solidarizmu sociálneho poistenia je snáď najvýznam- nejšou časťou solidárnych systémov súdobých štátov.4                                                      3  V súčasných  podmienkach  má  charakter  nútených  individuálnych  úspor  so  silnými  prvkami  solidarizmu  zdravotné  poistenie  (solidárne  bez  zásluhovosti)  ako  aj  starobné  dôchodkové  poistenie  (solidárne  a zásluhové  s poruchami).  Za  poruchu  možno  považovať,  keď  príjem  osoby  pracujúcej  za  mzdu blízku minimálnej, je v starobe nižší ako osoby, ktorá celý život nepracovala.     4 Vynára sa logická otázka, či nútené úspory formou povinného sociálneho poistenia so soli- dárnymi prvkami pri jeho použití nie sú v rozpore s podstatou solidarity ako dobrovoľného spoje- nectva. Dobrovoľnosť síce možno vysvetliť dobrovoľným prijatím občianstva daného štátu (čo je tiež  vysvetlenie)  alebo  sprostredkovane  cez  voľby,  keď  väčšina  voličov  sa  pre  takýto  systém  rozhoduje 

    V solidaristickom  hospodárskom  systéme  sú  nútené  úspory  inštitucionalizo- vané a stávajú sa dominantným spôsobom sporenia tak podnikov ako aj domác- ností.  Uplatňuje  sa  rôznymi  spôsobmi  ako  je  zdanenie,  cenová  politika  až  po  prídelové systémy.    Špecifickou formou nútených úspor je nadmerná emisia peňazí, úverové pe- niaze  a verejný  dlh,  ktoré  umožňujú  dodatočné  investície  za  cenu  dodatočnej  inflácie a tým nižšej reálnej spotreby.5    3.3.  Solidaristický systém a podniky      Podnik ako organizačná forma výroby je dôležitou časťou individualistického  hospodárskeho systému. Je vlastnený majiteľom/manažérom,6 ktorý riadi a orga- nizuje  podnik,  ale  aj  znáša  riziko.  V  kolektivistickom  hospodárskom  systéme  podnik nemá plniť individuálne ciele podnikateľa, ale ústredného objektívneho  cieľa. V takomto podniku nie je znášanie rizika jasné, v konečnom dôsledku ho  znáša spoločnosť ako celok.    Medzistupňom sú sociálne podniky, či družstvá, ktoré pôsobia v individualis- tickom  systéme  hospodárstva,  avšak    nie  v prospech  individuálneho  vlastníka,  ale v prospech celého podniku,  teda  všetkých zamestnancov. Podnik je riadený  manažérmi a riziko znášajú zamestnanci ako celok a nie celá spoločnosť.7     3.4.  Solidaristický systém a trh      Trh  je  typický  len  pre  individualistický  ekonomický  systém  a obchodujú  sa  na ňom tovary, s ktorými môže vlastník voľne disponovať. Vo všeobecnosti sa  akceptujú zásahy do trhu zabraňujúce externalitám ako je monopolné postavenie.    Ak  neplatí  právo  voľne  disponovať  (ako  v  solidaristickom  systéme),  cena  nemá vplyv na distribúciu a výrobu. Zásahy do trhovej tvorby cien so sociálnou  alebo  environmentálnou  motiváciou  môžu  viesť  k takým  deformáciám  cien,  ktoré bránia plniť základné funkcie trhu.8                                                                                                                            dobrovoľne.  Princíp  dobrovoľnosti  však  neplatí  pre  volebnú  menšinu,  čo  možno  vysvetliť  ako  prejav  rizika  solidarizmu,  konkrétne  ako  tlak  na  konformné  jednanie  dovnútra  solidarizujúcej  skupiny.    5  Súčasná  menová  expanzia  eurozóny,  úverové  peniaze  a schodkové  zadlžovanie  vlád  majú  charakter masívneho inštituciolinalizovaného núteného zadlžovania.     6  V posledných  desaťročiach  prebiehal  výrazný  proces  oddeľovania  funkcií  majiteľa  a manažéra, čo mohlo byť významným zdrojom súčasnej krízy.     7 Sociálne podniky majú primárnu úlohu zamestnanosť. V súčasných podmienkach Slovenska  sú veľmi slabo rozvinuté z dôvodu komunistického biľagu družstiev a nedávnej aféry so sociálny- mi podnikmi.   

  3.5.  Solidarizmus a pracovný dôchodok      V individualistickom systéme sa pri určovaní výšky pracovného dôchodku vo  všeobecnosti uplatňuje zásada výkonnosti vyjadrená ako podiel na národnej vý- robe úmerný výkonu v prospech národnej výroby. V solidaristickom systéme je  tento princíp nahrádzaný potrebami, v komunizme princípom „každý podľa svo- jich schopností – každému podľa jeho potrieb“.    Kompromisom medzi týmito krajnými prístupmi je princíp minimálnej mzdy,  ktorá  zabezpečuje  základné  potreby  pracovníka  a mzda  nad  minimálnu  mzdu  zohľadňuje výkonnosť pracovníka.9    3.6.  Solidarizmus a renta      Pod rentou sa rozumie prebytok výnosu podniku nad výnos hraničného podniku.  Renty sú rôzneho druhu ako pozemková, mestská, polohová, organizačná, osobná,  banská.  V solidaristickom  systéme  sa  renta  definuje  ako  dôchodok  bez  práce.  Z tohto pohľadu je snaha o jej solidaristické odčerpanie, nivelizáciu oprávnená.10    4.  Optimalizácia solidarity      V minulom  storočí  zažila  veľká  časť  svetovej  ekonomiky  zlú  skúsenosť  s vyhraneným  typom  solidaristického  hospodárskeho  systému  –  reálnym  socia- lizmom sovietskeho typu.    V ostaných  desaťročiach a pod vplyvom krízy zvlášť v týchto rokoch nastáva  posilnenie  solidarizmu  v individualistických  sociálnych  systémoch  alebo  pre- chod k solidaristickému hospodárskemu systému, alebo inému? Hrozí prekroče- nie  optimálnej  sociálnej  solidarity?  Ide  vôbec  o solidaritu,  keď  je  vynucovaná  záväznou legislatívou?    Tu  ide  o vedeckú  výzvu  pre  exaktné  ekonomické  metódy  v  kontexte  s politologickými a sociologickými aspektmi problematiky solidarity.                                                                                                                              8 Príkladom diskutabilného zásahu do cien v Európskej únii a na Slovensku je podpora fotovol- taiky.  V záujme  jej  rozšírenia  je  zmluvne  vykupovaná  za  vyššie  ceny.  Po  jej  započítaní  do  cien  elektrickej  energie  a zohľadnení  solidárnych  cien  domácností  spolu  s ďalšími  opatreniami,  sa  to  prejavilo vo veľmi vysokých cenách elektriny pre podniky.    9 V súčasnej ekonomike Slovenska sa uplatňuje princíp mzdy podľa výkonnosti a minimálnej  mzdy ako solidárneho princípu prostriedkov na úhradu hlavných potrieb pracovníka. Deformácie  vznikajú hlavne vo verejnej sfére, keď napríklad platy učiteľov sú neúmerne nižšie ako napríklad  vo finančníctve a telekomunikáciách, vrátene období, keď boli pod priamym vplyvom štátu.     10  Za  odčerpávanie  mestskej  renty  možno  v podmienkach  Slovenska  považovať  výstavbu  infraštruktúry,  ktorá  ju  oslabí.  Rovnako  aj  snaha o zavedenie  dane  z luxusných  nehnuteľností  na  základe cenovej mapy je druhom nivelizácie polohovej renty. 

10 

  4.1.  Solidarita v medzivojnovom období       Pokúsme sa o porovnanie súčasného intuitívneho stupňa primeranej sociálnej  solidarity  s  medzivojnovou  situáciou.  Zaujímavo  ju  vystihuje  politicko- satiristický  román  Zvonodrozdovo  (Chevallier,  1958),  ktorého  časť  venovaná  solidarite je vo vynikajúcom preklade  Blahoslava Hečka uvedená v prílohe 1.  Román  bol  pôvodne  vydaný  v roku  1934,  pričom  dej sa  odohráva  vo  Fran- cúzsku v roku 1922. Text vystihuje tieto aspekty solidarity:  –  veľmi silná subjektívnosť primeranej solidarity – to čo sa postihnutému zdá  byť  málo,  sa  zdá  nezainteresovanému  veľa  (invalidný  dôchodok    -násobne  vyšší ako pôvodný príjem),  –  zásluhovosť – má byť solidarita s dobre zarábajúcim vyššia ako u nízkopríj- mového?  –  národohospodárska výkonnosť limituje solidaritu (vojnové reparácie nebude  Nemecko schopné splatiť),  –  dobrovoľná solidarita je veľmi nízka (len 0,04 % majetku).    Text prílohy možno zosumarizovať do nasledujúceho prehľadu:  Tóno Sekaj – pisár, 33 ročný – vojnový  invalid:   Pred vojnou: plat od 145 až po 250 frankov/mesačne = 1 740 až 3 000 fr/ročne.  Po vojne: 18 000 fr ročne (čo je od 10 po 6 krát viac ako pred vojnou) + 10 fr  jednorázová solidarita od notára.  Hyacint Habrakant – notár:  Náklady  na  jedného  vojnového  invalida:  18  000  fr  ročne  x  20 rokov  dožitia  =  360 000 fr na jedného vojnového invalida.  Náklady  na  všetkých  francúzskych  vojnových  invalidov:  360 000  fr/os  x              100 000 osôb = 36 000 000 000 fr – dokáže to nemecká ekonomika splatiť?  Obdobie vojny 1914 – 1918:  Majetok notára: z  2 100 000 fr (r. 1914 =100 %) na 4 650 000 fr (r. 1819 = 220 %).  Tajné  skutky  kresťanskej  lásky  (výdavky  notára  na  prostitútky  ako  príklad  nie  nevyhnutnej spotreby) za obdobie rokov 1914 – 1918 = 33 000 fr (čo je 1,6 %  majetku  roku 1918).  Solidarita ako dobrovoľné dary notára vojnovým pozostalým a invalidom v ro- koch 1914 – 1918 = 923,15 fr (čo je 0,04 % majetku roku 1918).    Súčasný rozsah nútenej solidarity je výrazne vyšší.   

11 

  4.2.  Príklady zlej praxe      V poznámkach  pod  čiarou  je  uvedených  niekoľko  príkladov  evidentne  viac  ako  optimálnej  miery  solidarity,  ktoré  možno  nazvať  aj  príkladmi  zlej  praxe.  Menia štandardné, ekonomicky optimálne správanie domácností:   –  starobný dôchodok z nízkej mzdy je nižší ako zo žiadnej,  –  zamestnaním prvého člena rodiny sa zníži jej životná úroveň.    Zo solidárnych systémov sa vytráca princíp zavinenosti a dobrovoľnosti a to  na úrovni osôb aj štátov.    Záver      Pred  60  rokmi,  keď  vznikol  Ekonomický  ústav  Slovenskej  akadémie  vied,  bola  znalosť  o fungovaní  ekonomického  systému  a solidarity  v ňom  na  úrovni,  ktorú  sa  pokúsila  charakterizovať  táto  práca.  Podľa  názoru  autora  to  bola  pre- kvapivo vysoká úroveň, ktorá aj dnešnému čitateľovi má čo povedať a pravde- podobne  vyplývala  z vtedajšej  čerstvej  skúsenosti  s medzivojnovou  krízou  v kontexte nástupu  -izmov. Pripomenutím dobového uvažovania a podľa autora  aj výstižným dokreslením situácie je aj úryvok z dobovej politickej satiry uvede- ný v prílohe 1.    Analýza  ukázala,  že  v rôznych  častiach  individualistického  hospodárskeho  systému  je  množstvo  rôznych  spôsobov  uplatňovania  sociálneho  solidarizmu   bez porušenia  jeho základných znakov – súkromné vlastníctvo, sloboda zmluvy  a voľný trh.     Súčasná situácia ako aj príklady zlej praxe uplatňovania nadmernej solidarity  naznačujú, že sa treba vyvarovať úzkemu  pozitívnemu chápaniu solidarity. Po- ruchy môžu viesť k neželaným zmenám v správaní jednotlivcov a spoločenstiev,  ktoré sa budú veľmi ťažko meniť.    Automatické  spájanie  potreby  väčšej  solidarity  so  zmenou  spoločenského  systému je nesprávne. Hľadanie optimálneho stupňa solidarizmu bude v nasledu- júcom  období  výzvou  pre  vedy  o spoločnosti  a pre  exaktné  ekonomické  vedy  zvlášť.           

12 

  Príloha 1     B. CHEVALLIER: Zvonodrozdovo, úryvok s. 83 – 88    Keď sa dokaličený Tóno Sekaj v roku 1918 znovu zjavil vo Zvonodrozdove,  nezabudol  navštíviť  notára  Habrakanta.  Notár  ho  privítal  s  veľkým  nadšením,  zveleboval  jeho  pyramidálnu  udatnosť,  nazval  ho  „hrdinom“  a  ubezpečil  ho  o vďačnosti  celej  krajiny  a  o  nehynúcej sláve,  ktorá je  nerozlučne  spätá  s jeho  ranami.  Ponúkol  mu  dokonca,  že  ho  prijme  do  kancelárie,  prirodzene,  vyčíslil  mu hneď nový plat, primeraný zmenšenej Sekajovej pracovnej schopnosti. Ale  Sekaj mu odpovedal, že pekne ďakuje, že už má penziu. A tak po polhodinovom  srdečnom rozhovore Habrakant konečne povedal svojmu bývalému zamestnan- covi: Keď sa to tak vezme, neobišli ste v tejto veci najhoršie...“, a keď ho odpre- vádzal  s  týmito  potešujúcimi  slovami,  vtisol  mu  do  dlane  desať  frankov.  Táto  veta,  tých  desať  frankov  a  ponúknutie  zamestnania  s  nižším  platom,  to  sú  tie  krivdy spáchané na Tónovi Sekajovi.  Mal Tóno právo rozhorčovať sa? Habrakant, keď s ním takto rozprával – ako  vždy – myslel na peniaze, kým Tóno Sekaj, ktorý počúval, myslel na niečo cel- kom iného. Zo stanoviska, na ktorom stál Habrakant, sa nedalo povedať, že by  nemal pravdu: zarábať pred vypuknutím vojny stoštyridsaťpäť frankov mesačne  s  vyhliadkou,  že  vo  veku  päťdesiatich  rokoch  si  vyjde  na  dvestodvadsaťpäť  frankov  a  potom  o  štyri roky  sa  vrátiť do  vlasti s  osemnástimi  tisícmi  frankov  ročnej  renty,  tomu  sa  predsa  vraví  dobrý  obchod.  Habrakant  to  konštatoval  zo  stránky  obchodnej,  kým  Tóno  Sekaj  myslel  sebecky  na  čosi  celkom  iného:  na  vojnu odchádzal so štyrmi zdravými končatinami a ako tridsaťročný vrátil sa iba  s dvoma, keď tam nechal ruku po predlaktie a pravú nohu od polovice stehna.  Cítil sa ukrátený, to nikto neodškriepi, ale jednako nechcel uznať, že osemnásťti- síc ročne za predlaktie a nohu bezvýznamného dedinského pisára je cena slušná  a dokonca premrštená. Vo svojej zaslepenosti nerátal, koľko to bude stáť vlasť,  kým Habrakant jasnozrivejší, pretože sa mu nič nestalo a pretože si nikdy nepre- stal cibriť rozum na hospodárskych veciach, si to, pravda, veľmi dobre vyrátal.  „Ak budeme uznávať ľuďom, ktorí stratili iba dve končatiny, hneď stopercentnú  invaliditu, bude otvorená brána všetkých absurdnostiam.“ Videl v tom povážlivé  podrytie akejkoľvek  matematickej logiky. Povedal si: „Tento chlapec môže žiť  ešte  dobrých  dvadsať rokov.  Povedzme,  že  ich je  stotisíc  takých  ako  on, čo to  bude spolu stáť?“ Výsledok výpočtu ho podesil:   18 000 x 20 = 360 000 x 100 000 = 36 000 000 000 

13 

  Tridsaťšesť miliárd! No ale, no ale toto? Nemecko to zaplatí, to sa ľahko  povie! A k tomu peniaze vdovám a spustošené kraje... Kde sa vezme naraz taká  kopa peňazí? Kde? Porátal si, že musel upísať päťstosedemdesiatpäťtisíc frankov  štátnej pôžičky. Bol najvyšší čas úpisy chytro realizovať a nakúpiť cenných pa- pierov vydaných krajinou, ktorá nebude musieť zaplatiť invalidné za tisíce odre- zaných nôh a rúk. Poznačil si do zápisníka „Štátna pôžička“ a tri razy podčiar- kol. A ešte iná myšlienka mu vŕtala v hlave. „Predpokladajme – nič podobného  sa, pravdaže, nemôže stať – ale predpokladajme, že mne Habrakantovi, mne by  odtrhlo na vojne ruku a nohu, dali by mi iba osemnásťtisíc frankov ročnej renty.“  V základoch tejto sústavy penzií bolo už čosi nezdravé, čo hneď zarážalo: slo- vom, náhrada za všetky údy bola rovnaká, ruka notárova bola ocenená podľa tej  istej  sadzby  ako  ruka  pisárova  alebo  nádenníkova?  Nepochopiteľné!  Do  akých  nezmyslov nás zavedie takáto zaliečavá politika? „Tí ľudia nás vedú do záhuby!“  vykríkol tragicky Habrakant do ticha svojej pracovne. Myslel predovšetkým na  politikov  zodpovedných  za  takéto  zriadenie.  Potom  mu  hlavou  mihla  hrozná  pochybnosť, akoby umieráčik odzváňajúci pád súčasnej doby, rozvrat najušľach- tilejších  citov,  na  ktorých  dlho  spočívala  civilizácia. Vojna,  ktorá  by  mala  byť  školou obetí, bola by teda napokon podporovateľkou povaľačstva?  Názorne sme rozobrali tieto podrobnosti, aby sme ukázali, do akých ši- rokých  súvislostí  sa  dostal  notár  Habrakant.  Hoci  jeho  mozgové  špekulácie  sa  týkali  jeho  osobného  prípadu,  vždy  mali  na  zreteli  širšiu  národnú  súvislosť  a svojím užitočným predvídaním siahali ďaleko do budúcnosti.   Naproti tomu čo si o tom myslel Tóno Sekaj? Treba poznamenať, že jeho ar- gumentácie boli oveľa slabšie. Keďže tento nešťastník prišiel vo vojne o ruku a  o nohu, myslel si, že tejto príhode obmedzeného významu  musia venovať oso- bitnú pozornosť všetci jeho súčasníci, že všetci ľudia, ktorí nič na vojne nestrati- li,  sú  mu  niečo  dlžní.  Chudák  Tóno  Sekaj  si  myslel,  že  má  na  všetko  právo!  Schabral osemnásťtisíc frankov a o nejakej vďačnosti nechcel ani počuť. A keď  mu vážený, čestný človek, ktorý by v takejto šťastnej situácii nemusel prejaviť  súcit, ponúkol desať frankov a blahoželal ku šťastiu, že v tridsiatich troch rokoch  života dostáva už osemnásťtisíc frankov renty, Tóno Sekaj sa ešte nahneval! Mal  na  to  právo?  Na  druhej  strane  sa  nesmie  zabúdať,  že  notár  sa  k  nemu  správal  veľmi láskavo. Veď, keď sa rok pred Tónom Sekajom vrátil do Zvonodrozdova  Ďuro Galetka, Habrakant ho odbavil na ulici týmito slovami: „Ľutujem vás, úbo- hý chlapče! Počkajte, urobím pre vás, čo sa bude dať...“ A vtisol mu do ruky päť  frankov, ale miesto mu neponúkol.  Ako správne notár poznamenal, každý vidí iba svoje trápenie. Aj jemu vojna  ublížila,  pretože  moratórium  mu  zastavilo  časť transakcií.  Upísal päťstosedem-

14 

  desiatpäťtisíc frankov štátnej pôžičky, a to bol predsa prejav hrdinstva, pretože  to  bolo  spojené  s  rizikom.  Konečne  vo  chvíli  vlasteneckého  nadšenia,  ktoré  v ňom zbĺklo po prečítaní burcujúceho úvodníka Kornela Meľhubu, odovzdal na  Zlatý  poklad  republiky,  prirodzene  za  náhradu, tretinu  zlatých  dvadsaťfrankov,  ktorých mal v hodnote šesťtisíc frankov. „Každý si musí konať na svojom mieste  svoju  povinnosť.  Len  smelo,  priatelia!“  opakoval  Habrakant  ustavične  v  tých  strašných rokoch, keď dával sám neohrozene príklad na potrebné obete. Od roku  1914  až  do  polovice  1915  rozdal  dvadsať  frankov  vojakom,  ktorí  sa  vrátili  do  Zvonodrozdova z vojenských lazaretov. Potom sa musel krotiť v štedrosti, preto- že  vojna  sa  proti  očakávaniu  predlžovala  a  počet  ranených  a  vdov  povážlivo  vzrastal. No jednako nikdy neprestal konať dobročinné skutky.  Keďže Habrakant mal rád poriadok a všetko si zapisoval, zo zvedavosti si po- rátal svoje mimoriadne vojnové výdavky. Pod týmto pojmom rozumel dary jed- notlivcom alebo spolkom. Prešiel si staré zápisníky a od 1914 do konca 1918 to  bolo spolu deväťstodvadsaťtri frankov a pätnásť sous, ktoré by mu, nebyť vojny,  boli  ostali  (pričom,  pravda,  neukracoval  žobrákov  na  almužnách  a  faru  na  da- roch). Nebude od veci poznamenať, že túto štedrosť vyvážil prírastok nadhodno- ty,  ktorý  sa  prejavil  na jeho  majetku.  Hneď  si  urobil  obraz  o  svojom  majetku.  Keď  ohodnotil  bežným  kurzom  svoje  zvonodrozdovské  vinohrady,  svoj  dom  s notárstvom, dolnodvorskú usadlosť, charollaiský veľkostatok, svoje lesy a cen- né papiere, zistil, že jeho majetok dosiahol hodnotu štyri milióny šesťstopäťde- siat tisíc frankov (kým v roku 1914 mal cenu iba dva milióny stotisíc frankov),  pričom  mu  ešte  prepadlo  v  ruských  cenných  papieroch  šesťdesiattisíc  frankov.  Keďže  toho  dňa  mal  veľkú  chuť  do  výpočtov,  vytiahol  z  priečinka  písacieho  stola zápisníček s nadpisom „Tajné skutky kresťanskej lásky“. Za všetky vojno- vé roky vystúpila táto položka na tridsaťtritisíc frankov. Dodajme ešte, že termí- ny „skutkov kresťanskej lásky“ sa vždy presne zhodovali s dátami Habrakanto- vých ciest do Lyonu a že dobrodenie týchto skutkov pocítili najmä dámy v ulici  Lučištníkov, ktoré by si zaslúžili túto pozornosť, pretože sa neokúňali pri vyzlie- kaní a prejavovali naskrze dôvernú ochotu ctihodným pánom.   Keď  Habrakant  uvažoval  o  týchto  cifrách,  o  deväťstodvadsiatich  frankoch,  povedal: „Nazdával som sa, že som daroval viac“ a o tých tridsiatich troch tisí- coch frankov zasa: „Nemyslel som, že som toľko strovil...“ V tomto prípade si  presne  zistil,  že  predbežné  výdavky,  t.  j.  jedlo,  šampanské,  prechádzky  autom            a tu i tam darčeky, ho stáli oveľa viac ako to „zoči-voči“, čo potom nasledovalo.  Ale on si uvedomil, že tie prípravy sú prepotrebné, ak sa chce dostať do patričnej  nálady. „Napokon,“ povedal si, „nedožičím si nijaké rozptýlenie, trčím ustavične  medzi týmito štyrmi stenami!“ A žundral si so záľubným úsmevom „Rozkošné 

15 

  samopašnice...“ Potom porovnal tie tri cifry – štyri milióny šesťstopäťdesiattisíc  frankov,  tridsaťtritisíc  frankov  a  deväťstodvadsaťtri  frankov  a  pätnásť  sous  –  i zacnelo sa mu: „Mohol som si dožičiť trochu viac... Istotne by som nebol skra- choval.“  Z toho, čo sme práve povedali, vyplýva, že notárovi Habrakantovi nemožno  nič  vyčítať. Je  nad  slnko  jasnejšie,  že  narážky  Tóna Sekaja  boli  klebety,  ktoré  mu  diktovala  nevraživosť.  Našťastie  vo  Zvonodrozdove  neposudzovali  Habra- kanta podľa jeho vzťahu k Tónovi Sekajovi. Notár stál predsa na čele slušných  občanov. Pravda, slovo slušný sa dá ťažko definovať a má všade svoje miestne  sfarbenie. Všeobecne sa však dá povedať, že u každého slušného zvonodrozdov- ského občana sa dá predpokladať majetok (veď nikomu by ani len na um nepri- šlo  nazvať  slušným  bedára,  pretože  duch  sa  celkom  prirodzene  zdráha  spájať  tieto  dve  slová:  slušný  a  bedár),  pravdaže,  majetok,  ktorý  sa  používa  múdro,  dobročinne a s patričnou mierou v konaní dobrých skutkov, tak, aby to harmoni- zovalo  s  presvedčovaním  majiteľa  a  s  jeho  skutkami.  Videli  sme,  že  u  notára  Habrakanta to tak naozaj bolo.                                                

16 

  Literatúra    Le petit Robert. Paris 1970, heslo Solidarité.  PETRUSEK, M. (1996): Veľký sociologický slovník. Praha, heslo solidarita.  Ektronický zdroj: <http://en.wikipedia.org/wiki/Solidarity>.  CHEVALLIER,  G.  (1983):  Zvonodrozdovo.  Bratislava:  Slovenský  spisovateľ.  (Paris: Les Éditions Rieder 1934).  KARVAŠ,  I.  (1999):  Základy  hospodárskej  vedy.  Bratislava:  Veda.  (Martin:  Matica slovenská 1947).                                                                     

17 

                                                Solidarita medzi bohatými a chudobnými:  Vybrané ekonomicko-historické otázky    Autor: Viliam Páleník    1. vydanie    © Združenie pre ekonomické modelovanie, prognózy a analýzy – EMPA   Povraznícka 11, 811 05 Bratislava   E-mail: empa@empa.sk  http://www.empa.sk    ISBN 978-80-971554-1-4 
https://www.iz.sk/download-files/sk/Palenik-olidarita_medzi_bohatymi_a_chudobnymi.pdf